Nenávidela som tú vetu.
„Dala si to. Tak sa teš.“
Pamätám si presne ten moment, keď mi povedali: posledná chemoterapia. A niekoľko týždňov po nej posledný ožiar. Ľudia si myslia, že práve vtedy príde úľava. Že sa človek rozplače šťastím, padne na kolená a zrazu začne žiť nový, lepší život. Samozrejme, ako z reklamy. Lenže nie.
Vtedy sa začne niečo, o čom sa veľa nehovorí. Presnejšie povedané, hovorí sa o tom len pekne, uhladene, motivačne. Tak, aby sa ostatní cítili komfortne.
Život po rakovine nie je happy end
Koniec liečby. Inými slovami, koniec zabezpečovania.
Tak to volali moji lekári. Zabezpečovacia liečba – liečba, ktorá prichádza po tom, ako je nádor z tela odstránený a vyšetrenia neukazujú metastázy.
Preložené ľudsky: nádor je vonku, metastázy nevidno, ale nikto ti na to nedá záruku. Tak do teba ešte pustia liečbu „na doraz“, aby sa zabila aj posledná možná potvora, ktorú zatiaľ nevedia zachytiť. A ty máš byť vďačná, že je to „len“ zabezpečovacie.
To slovo je také smiešne. Znie ako keď do tataráku pridáš kečup, aby si zakryl chuť kaziaceho sa mäsa. Je niečím, čím sa snažíš oblafnúť vlastnú hlavu aj realitu. A ty medzitým prežiješ peklo, ktoré ťa roztrhá na kúsky. A hneď, keď sa skončí, tak ti niekto povie, že už to bude dobré, že sa máš tešiť, že si to dala…
Ako keby sa to dalo len tak odložiť. Na poličku do skrine. Medzi ostatné, samozrejme, veci.
Ale nedá sa. Neviete to. Nedokážeš to. A pritom by si mala. Všetci to hovoria, všetci čakajú oslavu. Ale ty čakáš katastrofu.
To ticho…
Najväčší strach totiž neprichádza počas liečby. Príde po nej.
Počas liečby máš totiž plán. Máš režim. Máš termíny. Každý týždeň odbery, konzultácie, niekoho, kto ťa sleduje. Máš pocit kontroly.
A potom zrazu nič.
„Najbližšia kontrola o pol roka,“ usmial sa na mňa môj onkochirurg a ja som myslela, že na mňa padá strop.
O pol roka… To je ako povedať niekomu, kto práve prežil požiar: dom už nehorí, uvidíme sa o šesť mesiacov, či ti medzitým zasa nezhorel.
Nikto ma najbližší polrok neskontroluje. A ja nebudem vedieť, čo sa deje v mojom tele. Namiesto nového začiatku mám chuť vrátiť sa na onkológiu. Nie preto, že by som tam chcela byť. Ale preto, že tam ma kontrolovali, starali sa.
Prosím, vesmír, Bože, doktori… kľudne ma kontrolujte každý deň. Kľudne mi robte scintigrafiu, kolonoskopiu bez uspania a kľudne mi prepichujte aj tú jednu bradavku hore, dole aj sprava aj zľava. Len nech viem, že som v bezpečí. Že nikde nič neskáče.
A kým si človek po liečbe zúfa, okolie ide stále svoje.
„Zvládla si to.“
„Užívaj si život.“
„Teraz už bude len dobre.“
A mne je na grcanie. Viac ako počas chemo. Zo seba. Z nich. Z toho, ako sa teraz cítim. A potom sa ešte cítim vinná, že sa tak cítim. Lebo veď som predsa vyliečená.
Nikto to nevie pochopiť.
Lebo zrazu nevieš. Nevieš, či sa ti to vráti. Nevieš, či je každý nový pich, boliestka v tele len „nič“… alebo začiatok konca. A vtedy si uvedomíš, že liečba ťa síce zachránila, ale zároveň ti zobrala niečo, čo už nikdy nebude ako predtým – bezstarostnosť.
Život po rakovine nie je happy end. Je to ďalšia kapitola, v ktorej sa stávaš človekom, ktorý sa učí znovu žiť.
Vo svete, ktorý si myslí, že koniec liečby znamená koniec problému.
Nie. Pre mnohých z nás je to len začiatok.
