Piata v poradí

Piata v poradí

Keď mi ráno o piatej zazvonil budík, miešala som zrovna cesto na koláč. Na telefóne mi svietili dva odkazy z kliniky a ja som nemala odvahu si ich vypočuť. Hanbila som sa. Sama pred sebou, pred recepčnými, pred Trapkom. Za ten svoj včerajší výstup, za to ako som to nezvládla, za to ako som stratila nervy, chuť a silu bojovať. Aj preto ten koláč. Moje ospravedlnenie sa, odreagovanie, zamestnanie mysle po troch hodinách spánku. Aj toto je chemoterapia a kortikoidy. Mala motorová myš s vrtuľou v zadku. A sem tam s túžbou vyprdkania sa na všetko. Jednoducho, život.Teda môj onko život, tak trocha inak

„Potrebujem psychológa…“ – oznámila som Trapkovi, keď sa objavil medzi dverami s kovovou tyčou od vysávača. Nie, on nešiel o piatej ráno vysávať. On sa len zľakol, pretože nevedel, čo sa deje a či nás niekto nevykráda. Lebo keď o piatej ráno zabudnete najprv vypnúť mixér až potom ho vybrať z cesta, tak okrem buchotu ešte aj zadrdžubete celú kuchyňu a aj nahlas zahrešíte. Akože, ešte že nemám vlasy. S nimi by to bolo komplikovanejšie. Takto len tú zagebrenú plešinu zotriem handrou a hotovo.

Ako, ja som sa teda nezľakla, ja som vedela, prečo je buchot a krik. Zľakol sa len Trapko, ktorý spal. A možno aj susedia, neviem. S kovovou tyčou tam stál len Trapko. K susedom nevidím.

„Potrebuješ…“ – myslím, že netreba vysvetľovať, koho vyjadrenie sa nachádza medzi tými úvodzovkami. Pre tých, čo im to náhodou nedošlo, tak môjho drahého manžela. A pre tých, čo z toho necítili iróniu, bola tam. A teda, fakt veľká.

Každá motorová myš, aj tá s vrtuľou v zadku sa raz vybije. Ja som sa vybila dnes. Na hodinu a pol. Presne osem minút po vložení koláča do trúby. Myslím, že nemusím vysvetľovať, čo po ňom následne zostalo. Len teda, pre priblíženie, doporučená dĺžka pečenia bola 20 minút.

Čo som ale musela vysvetlovať bolo, prečo sa nám pred siedmou ráno púšta požiarny hlásič. Komu? Susedovi. Nie Trapkovi. Ten sa ho pomedzi to snažil vypnúť. Vďaka Bohu, teda vlastne, vďaka mojej mamke som zo skrine vytiahla ďakovačky pre sestričky, nabalila nimi suseda a začala vetrať. A Trapko sa smial a ja som revala. Lebo koláč, lebo dnes je chemo, lebo som sa cítila trápne a lebo som im sľúbila. No zacyklená ako pokazená gramofónová platňa. Koniec sveta, neni koláč. Trapko si zobral Trapka. Teda Trapku. Sme Trapoši a budeme mať Trapošské deti. Fasa…

Ak ste ako ja v mojom prípade Trapko na druhú, miesto toho aby ste využili výhodu žitia vo Francúzsku (rozumej pekáreň je na každom rohu), upečiete nový koláč. Prečo? No lebo… Kupovaný nie je domáci a ja som ja a tvrdohlavá.

O privátny box nebojujem  od druhej chemoterapie. ..Buď ma majú radi, alebo majú výčitky za tie ďakovačky, čo im nosím. Alebo je vždy nejaky voľný. Nech je to ako chce, vždy mám svoju kutičku, tých istých susedov a záves miesto dverí. Na dnešok som mala ale suseda nového. Vymenili mi ho za jednu pani, ktorá skončila chemo. Nie neumrela, to viem isto. Len proste skončila a nerozlúčila sa. Mohla sa. Ale tak zas, nemusím byť s každým kamoška,že?

Ten môj nový sused vyzeral ako z Twilight. Fešák, husté vlasy, biely ako stena. Teda skôr ako hruškové hovčo. Proste čistý Edward. A ešte ho aj naplo, keď som prešla okolo. Skoro ako vo filme. Len teda, toto nie je upírska romantika a ja nie som Bella. Toto je len oddelenie, kde pichajú chemoterapiu. A on zjavne nemá rád croissanty. Kto vie…    Ja ale napríklad viem, že odkedy som videla po prvej chemoterapii zelené fazuľky druhýkrát, už okolo nich nemôžem prejsť ani v obchode. A o zaváranej cvikle ani nehovorím. Proste, každý máme niečo. Ale tak, možno sa s ním skamoším a prezradí mi svoje tajomstvo. Či je ozaj iný, alebo mu je len fakt zle.

O tom, že som včera odmietla chemoterapiu vedeli asi všetci. Recepčné ma podpichli, že ma dnes nečakali a štyri zo šiestich sestričiek, ktoré sme stretli sa tvárili, že nie som v programe a chemo mi nikto dnes už nenamieša.. A myslím, že o tom, že mi preplo vedel aj ten sused od vedľa. A ak nie, tak sa to zachvíľku určite dozvie. Prečo? Pretože fancúzi sú totižto horší, ako babky na trhu, sirény o dvanástej a Nový čas.

Každopádne, tú chemo mi pichli. Aj ten nanovo pečený koláč spráskali. A aj ten sused od vedľa to vedel. Lebo vesmír sa točí, francúzi radi hovoria a mňa do boxu bez dverí prišla pozrieť psychologička.

 

2 comments
  1. AVATAR

    Keď čítam Erikine blogy vždy sa nasmejem, aj keď podstata je smrteľne vážna…ale humor a chuť bojovať je neuveriteľná! Erika, nie Vy , to ja sa musím hanbiť za svoje malicherné problémy, akože zase je zápcha na všetkách cestách v meste, alebo kua zase mám zaplatiť dane za byt, prípadne úplne najpodstatnejšie -zjedla som 2 zákusky, takto nikdy neschudnem…Erika, držím palce a v duchu som s vami každý deň 🙂 irena

    • AVATAR

      Irena ďakujem 🙂 nebojte, ja sa tiež niekedy nad podobnými vecami pozastavujem 🙂 Bez toho by sme si potom nemohli vážiť to, čo máme 🙂 Krásny deň. Erika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

.cata-page-title, .page-header-wrap {background-color: #e49497;}.cata-page-title, .cata-page-title .page-header-wrap {min-height: 300px; }.cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .title-subtitle *, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs *, .cata-page-title .cata-autofade-text .fading-texts-container { color:#FFFFFF !important; }.cata-page-title .page-header-wrap { background-image: url(https://www.taktrochainak.sk/wp-content/uploads/2019/04/tak-trocha-inak-tittle.jpg); }