Stále žiarim…

Stále žiarim…

Ak by išlo všetko tak, ako mi všetci predpovedali, už presne šesť dní by som mala mať aspoň nejaké z tých mňamóznych vedľajších účinkov. Keďže ide všetko tak, ako som si nastavila v hlave ja, tak jediné mňamózne, čo mám, je upečený perník, linecké a žĺtkové rezy. Lebo zajtra sú Vianoce a ja mám najlepšie recepty. Na koláč aj na to, čím sa po ožiaroch natierať. Aj keď, s tými receptami to tento rok nevyzeralo sľubne. No zvládla som. Takmer bez cukru a bez nervov. Teda tie nervy som mala. Linecké sa mi na prvýkrát absolútne nepodarili. Ale na druhej strane, boli takmer také isté, ako v tom recepte sľubovali. Len sa nerozplývali v ústach, ale medzi prstami. No a ten cukor, tak ten som mala tiež. Aj v lineckých aj v žĺtkových a budem ho mať asi aj v krvi. Ale nie veľa. Iba trošičku. Aby som bola presná, z milióna také dve trošičky. Zvyšných deväťstodeväťdesiatdeväťtisíc deväťstodeväťdesiatosem bude mať Trapko a susedia. A ostane aj pre sestričky, aj pre recepčné a vezmem aj do práce. Áno, do práce. Chystám sa tam totiž po Viancociach vrátiť a plánujem tam byť aj na Nový rok. Lebo veď ako na Nový rok, tak po celý rok. A ja odmietam byť celý rok na PéeNke. Ak sa práve teraz začudovane pýtate, ako môžem byť na Nový rok v práci, odpoveď je jednoduchá. Francúzi sú hladní dvadsaťštyri hodín denne. Aj na Deň dobytia Bastily, aj na Sviatok všetkých svätých, aj na Štedrý večer, aj na Nový rok. A keďže nepracujem na vysokej pozicíi, ale som obyčajný roboško, teda roboška, plánujem tam podľa nového pracovného plánu na ten Nový rok byť. Ale na Vianoce nie. Tie si plánujem užiť doma s Trapkom a so Shrekom, Popoluškou, Mrázikom, Kráľom Drozdia brada, Princeznou ze mlejna, dám si aj Soľ nad zlato a určite sa budeme učiť Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. Pomedzi to navarím a napečiem. Trepem, napečené už mám a variť budem dnes večer, lebo kapustnica je lepšia na druhý deň a šalát tiež. A hlavne, ja musím zemiaky variť už ráno, aby mi do večera vychladli. Lebo toto južanské klimatické prostredie mi už tretie Vianoce zaručuje dvadsaťpäť stupňov a teda, keď ich dám na balkón, začnú sa variť ešte raz. Tu to nie je tak, ako si pamätám z detstva, že ich mamka uvarila, šupla na balkón a za pol hodinu som ich nastúpená s príborovým nožom šúpala. Tu je to tak, že keď na nich začne pleštiť slnko, budú ešte pripečené. Naučila som sa s tým vybabrať! Nedovarené ich dávam na balkón, lebo oni ešte dôjdú. Hlavne, že každý rok v novembri je tu päť stupňov a z úst mi ide para. A v januári to isté. Len na Vianoce máme skoré leto… Avšak pozor, ja sa nesťažujem. Teda, možno trošku kvôli tým zemiakom, lebo kým vychladnú, je to večnosť, ale inak som s tým teplom v pohode a celkom zžitá.

Ježiškovi som prestala posielať listy ako šesťročná. Moja kamarátka mi totiž tesne pred Vianocami šplechla do tváre, že Ježiško darčeky nenosí a že už nemám byť decko a dospieť. Áno, čítate správne, dospieť. Priznávam, chvíľku mi trvalo túto informácu vstrebať, ale dostala som sa z toho. A myslím, že aj bez ujmy. V každom prípade, presne odvtedy som vedela, že ja mojim deťom klamať nebudem. Ani o nosení darčekov Ježiškom, ani o ničom, čo súvisí s Vianocami a všetkým okolo. Tým okolo mám na mysli tristošesťdesiatštyri dní v roku alebo tristošesťdesiatpäť, keď je rok priestupný. Jednoducho, poviem im vždy pravdu. Ako presne ešte neviem. Na riešenie tohto problému mám však ešte stále čas. Podľa mňa minimálne štyri roky. Pretože dva roky po liečbe neodporúčajú otehotnieť a keď už otehotniem a porodím, tak kým ten šmudlík začne chápať realitu Vianoc a darčeky, bude mať tak dva. Myslím si, že keď mu budem od začiatku rozprávať, že Ježiško pomáha maminke a ocinkovi, aby chodili do práce a preto dostáva darčeky, tak to niekde v tom detskom časopriestore pochopí. Verím tomu. A keď nie, príde krutá realita, že darčeky kupujeme my. Pravedpodobne to dovtedy ale ešte stokrát prehodnotím… Možno bude Trapko pri vianočnom stole zvoniť zvončekom a budeme žiť túto milosrdnú detskú lož dovtedy, kým mu to nejaký dobrák nepovie tak, ako kedysi mne. Inak s tou mojou kamoškou, ktorá obrátila môj detský svet naruby, sme stále kamošky. Myslím, že to bude tým jej doporučením, aby som dospela.

Aj Trapko obrátil môj svet naruby. A asi aj ja ten jeho. Ale tak trocha inak ako tá moja kamoška. Predsa len v inom smere, v inom zmysle, v inom… vlastne vo všetkom. Ale viete čo? Ja som vďaka Trapkovi začala Ježiškovi opäť písať mailom alebo smskou. Vzala som to romanticko pragmaticky. Aby sa náhodou nepomýlil a nedoniesol mi niečo, čo sa mi vôbec nebude páčiť. Teda, nieže by som mu nedôverovala a myslela si, že ma nepozná. Ale istota je istota. Trapko Ježiškovi ale písať nezačal. Len vždy prišiel a povedal niečo v zmysle, že ak by sa Ježiško náhodou pýtal, tak si prosí toto a toto. A že poslúchal. Myslím, že keby tieto naše rozhovory počúval niekto cudzí, povie si, že sme na hlavu. Pravdou je, že niekedy mám ten pocit aj ja, ale milujem nás, Trapkovcov. A ozaj, Trapko zásadne nedodržiava zoznam. Myslím, že ho môžem nazvať romantik. Aj tieto Vianoce boli romantické so všetkým, čo k tomu patrí. Prejedli sme sa, dali si čaj na trávenie a v rohu izby nám svietil vianočný stromček, ktorý sme si kúpili v čudnom psychickom ľútostivom rozpoložení. Bolo nám ho ľúto, že ho nikto nechce, taký bol škaredý. Teda nie, že škaredý, on bol taký… Taký opustený a vetvičky mal k zemi. Ak by sme ho ale otočili naopak, vyzeral by živšie. Tvarom by však pripomínal budovu Slovenského rozhlasu. A to sme nechceli. Chceli sme mu sentimentálne dať domov. A na chvíľku sa nám to aj podarilo. Prežil do Nového roka a nebyť Ducha Vianoc a toho sentimentu, Trapko ho hádže z terasy už na Pištu. Teda na Štefana, druhý sviatok vianočný. Našťastie stromčeka, môjho, Trapkovho aj susedovho sa nikde nič nehádzalo. Teda, po pravde… ja som sa skoro hodila o zem v elektre. Presnejšie, takmer som padla na zadok, keď som si povianočne vyberala vianočný darček. Zastavila sa pri mne jedna pani. Podľa visačky, ktorú mala na krku, pracovala na pokladni tohto elektra. Vyzerala nádherne. Krátke šmrncovné vlasy, jemný makeup, úsmev od ucha k uchu. Z tejto ženy vyžarovalo niečo, čo neviem doteraz opísať. Bola to neuveriteľná láska, sila, pokora a šťastie. Chytila ma pevne za ruku, usmiala sa a povedala mi niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Nebojte sa, aj ja som kedysi mala takú istú šatku, ako máte vy. Zvládnete to!“ Rozplakala som sa. Normálne som sa v strede elektra rozrevala pred cudzou ženou, ktorá mi dodala odvahu ísť ďalej a bojovať. Držali sme sa za ruky, objala ma, utrela mi slzy a odišla. Vedela, že to, čo mi mala odovzdať, mi odovzdala. A ja jej za to ďakujem.

Related Posts

0 comments

Leave your reply