Našu misiu u doktorky D sme mali zavŕšiť odberom krvi. Nech vieme, akú mám rezervu. Nie mozgovú, ale vajíčkovú. Nie v chladničke, ale v mojich vaječníkoch. Odberovka bola na obede. Odkedy a hlavne dokedy sme sa nikde nedopátrali. A aj keď u frankov zvykom, že obed trvá dve hodiny, sestrička prekvapila a  prišla po päťdesiatich  minútach. A ďalších pätnásť minút som v odberovke strávila ja. Moje odvážne reči o tom, aby si praktikantka vyskúšala napichnúť moje žily, veď niekde sa naučiť musí, som na štvrtýkrát vzdala. Do hry nastúpila šéfka, čerstvo naobedovaná, dopíjajúca kávu hodila očkom na tie moje žily. Ako inak, modrá je dobrá a teda ihla pre bábätká je vždy istota. Pichačku sme teda zvládli na výbornú. Na piatykrát, ale zvládli.

S Trapkom sme sa dohodli, že pre dnešok ostávame doma. Ja som sa po tej plodnej informácii o mojej plodnosti necítila práve najlepšie. A on sa vyhovoril na to, že mám depku. Ako depku som mala, ale len takú maličkú.

Prvoplánovo bolo zostať doma skvelý nápad.  No a potom to Trapkovi došlo… Myslím, že jedna z mojich najhorších vlastností je, že keď som v strese alebo potrebujem vypnúť, zapínam rúru a pečiem. Takže pre dnešok sme mali fejkovú Sacherku.

Raz sa ma jedna moja známa, skutočne „šik“ francúzska dáma v rokoch opýtala „Máš v telefóne Google?“A keďže ten Google mám, zvyšok dňa sme strávili s telefónmi v ruke a hľadaním všetkého dostupného so základnými heslami „rakovina, liečba, strava“. Nie som lekár, nie som odborník na stravu, nemôžem nikomu kázať ani doporučovať, no jedno už viem. Rakovina miluje cukor. A to v akejkoľvek forme.

Čím viac sme pátrali, tým viac sme sa utvrdili v tom, že zmeníme a prekopeme veľa vecí. Ja som svoj režim mala vždy tak trocha inak. Už ako dieťa som vraj miesto krupičnej kaše chcela radšej ovsenú s vodou. Tú vraj ani svinky nechceli, ale mne šmakovala. Asi preto, že som sa z nej hneď nepokakačkovala. No a tieto moje črievkové pochody  aj v mojom školskom veku pediatrička uzavrela ako detský výmysel. Vraj sa mi nechce do školy. No a po mojej štvrť storočnici to moja nová doktorka uzavrela histamínovou intoleranciou v kombinácii lepok, mlieko, vajíčka a sója. Takže nie že sa mi nechcelo do roboty. Mne bolo fakt na stolicu. Takže na prekopávanie toho až tak veľa netreba, stačí malá motyčka a detské hrable.

Naše poobedie s Googlom teda viedlo k niekoľkým rozhodnutiam. Z jedálnička absolútne odstránim cukor a ovocie znížim na minimum. Aj keď sa síce vraví, že nie je cukor ako cukor, tej trúbke je to jedno. Ale mne už teda nie… Okrem ukončeného vzťahu so všetkým vysokosacharidovým som dala stopku aj všetkému živočíšneho pôvodu. To až taký problém pre mňa nebol, keďže som fanúšik mäsa nikdy nebola a čo bolo mliečne, tak toho neboli fanúšikom moje tráviace orgány. A teda keď rozchod, tak so všetkým. Pauzu som nikdy neuznávala…No a o tú fejkovú sacherku si asi strihneme, kto ju berie zajtra do práce.

Takže koláč upečený, jedálniček rozvrhnutý. Ešte zistiť, čo tej môj francúzsky chirurg a doktorka D… Nie čo oni dvaja spolu, ale čo oni dvaja vymysleli. Spolu a pre mňa. A podľa emailu, si mám  dohodnúť termín na piatok. A piatok bol už zajtra.