Rakovina si nevyberá

Rakovina si nevyberá

Rakovina si nevyberá… Je jedno v akom ste stave, koľko máte rokov, bradaviek, odkojených či práve kojených detí, aj peňazí na účte. Zastihnúť vás môže kedykoľvek a kdekoľvek. 

Keď som si pred niekoľkými týždňami nahmatala hrčku v mojom jedinom prsníku, zrútil sa mi svet. Ten, ktorý sa začal stavať na úplne novom živote, ktorý vo mne rástol a stále rastie. Zastihlo ma to nepripravenú a nečakane. Tak, ako v máji pred 3 rokmi, keď som s hrčkou prsníku prišla k mojej lekárke. No teraz to bolo o niečo horšie. Rakovinu prsníka som už mala, vedela som, aké to je aj to, čo ma môže čakať. 

Nech som si tú hrčku chytala z ktorejkoľvek strany a nech som sa na ňu snažila pozerať aj tak trocha inak a z iného uhla pohľadu, strach ktorý som mala ma zožieral každú sekundu. Viac a viac. 

Na termín na sono som nečakala. Na oddelení ma poznajú ako vlastnú a myslím že aj ten pohľad na mňa im trhal srdce. Tehotná, necelé tri roky od ukončenia liečby a hrčka v tom jedinom prsníku čo mi ostal. A tak som necelých 12 hodín od toho, ako som si ju tam našla ľahla na stôl. Presne na ten, na ktorý si líham kvôli sonografii prsníka pravidelne, každý rok. Len s tým rozdielom, že tento to je už po druhý raz. 

Kým doktorka našla hrčku, trvalo to viac ako 5 minút. Cítiť ju na omak mojej kozy cítila, no pod sonom ju vidieť nebolo. Ako keby sa dokonale skrývala. Nech ju nikto neodhalí a ona si môže pokojne žiť. Neviem koľko tam bola. No prisahala by som, že viac ako mesiac nie. V sprche aj pred zrkadlom sa samovyšetrujem pravidelne. A aj viackrát, ako len raz za mesiac. Ale viete ako to s hrčkami býva. Vzniknúť môžu rýchlo. Skutočne rýchlo. Aj preto sa pred tým zrkadlom obzerám a v sprche chytám. Aby som, ak by naaaahodou niečo bolo, neprehmatla a neprehliadla nič. Respektíve, ak by… tak aby som na to prišla čo najskôr. Tak ako teraz. 

Keď si lekárka prizvala na konzultáciu kolegu a spoločne čumeli na hrčku, na moje marcové snímky z mamografie, nebolo mi všetko jedno. A tak som ich zastavila a požiadala, aby sa so mnou rozprávali. Čo vidia, čo si myslia, ale hlavne čo budeme robiť. A tak sme dohodli. Že do tej hrčky radšej pichneme. Nie prstom, ale normálne ihlou. Spravíme biopsiu a podľa výsledkov z nej si budeme istí. Že sme nič neprehliadli, že sme nič ne zanedbali. 

Urobiť biopsiu tehotnej nie je zložité. Navrhli mi, že ak chcem, tak ju spravíme hneď. No ja som potrebovala čas. Na to, aby som sa pripravila, na to, aby som tomu nášmu Gramčovi vysvetlila, že sa nemusí báť. Áno aby som mu to vysvetlila. Lebo ja s ním sem tam dám debatku. O živote, láske, jeho tatovi, ale aj nesmrteľnosti chrústa. A tak sme sa dohodli, že sa vidíme o tri dni. A ďalších 7 zas. Kvôli výsledkom. 

A ako sme si sľúbili, tak sme to aj dodržali. O tri dni, s rozdielom pár hodín, som ležala na tom istom stole, s rukami nad hlavou a vydezinfikovanou kozou aj hrudníkom. Päť vpichov, 4 vzorky. Prvým mi pichli anestezu, zvyšnými štyrmi vzali kúsok z hrčky aj okolia. Vždy z inej strany, vždy z iného uhla. Aby ak náhodou, máme z každého rožku trošku. 

@memophotoagency

Ten týždeň po prešiel rýchlo. Ak ste totiž tehotná a ešte aj v strese, zvraciate asi päťkrát toľko, ako by tehotná bez stresu zvracala. A ten čas vám proste zbehne. Na hajzli, aj v posteli. S lavorom na kolenách, alebo hlavou v záchodovej mise. Do toho sa objavíte na urgentom prijme, lebo začnete zas krvácať a potom sa tam objavíte opäť, lebo veď byť tehotná je to “najkrajšie” obdobie a vy tam chodíte z “plazíru”. 

Posledných 10 hodín pred oznámením výsledku však akoby uťalo. Prestala som zvracať, krvácať a začala normálne jesť. Potom sa to rozbehlo opäť. Nie však kvôli výsledkom. Tie boli totiž v poriadku. Hrčka je len hrčka, nie je zhubná a ani nič, čo je v jej okolí. Proste tam len je. Prečo tam je som sa doktorky nepýtala. Po pravde, bolo mi to jedno. Vzala som si len ten papier s výsledkami, kde bolo veľkým, tučným a čiernym napísané “V poriadku”. Dobre to tam napísané nebolo, ale nechce sa mi tie dlhé dve vety z francúzštiny prekladať. 

Ale jednu vec vám chcem ešte povedať. Rakovina si nevyberá… nezabúdajte pre to na seba. Ani svoju kamošku, mamu ci sestru. Pripomeňte sebe aj jej, že si treba pravidelne, v sprche aj pred zrkadlom tie prsia, kľúčne kosti aj miesta pod pazuchami a omakávať. Dokáže to zachrániť život. 

A tie pazuchy. Stále to považujem za najhoršie slovenské slovo. Aj keď tehuľka mu začína naozaj silne konkurovať. Ale o tom vám možno poviem nabudúce. 

.cata-page-title, .page-header-wrap {background-color: #e49497;}.cata-page-title, .cata-page-title .page-header-wrap {min-height: 300px; }.cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .title-subtitle *, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs *, .cata-page-title .cata-autofade-text .fading-texts-container { color:#FFFFFF !important; }.cata-page-title .page-header-wrap { background-image: url(https://www.taktrochainak.sk/wp-content/uploads/2019/04/tak-trocha-inak-tittle.jpg); }