Mala som koronavírus

Mala som koronavírus

Po takmer 3 týždňoch som vyšla von. Prejsť sa, na naše miesta, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bolo to iné ako pred tým. Nie nechcem preháňať, ani zveličovať. Len jednoducho, ak ste 19 dní zavretý doma, v bolestiach, ktoré na neurčitú dobu strieda stav totálnej pohody, začne vám chýbať bežný život, kroky po betóne či zemi, ľudia, aj ticho a hluk miest. Začne vám chýbať aj to, čo vás neskutočne rozčuľovalo a zrazu sa z toho tešíte. Že to vidíte, počujete… 

🙏❤️🍀

Bola som covid – 19 pozitívna. A bolo to… iné. Plné sebapoznania, poučenia, strachu, ale hlavne rešpektu a úcty. K lekárom, zdravotníkom, k môjmu manželovi, aj mne samej. Za tých 19 dní som si siahla na dno svojich síl a zistila som, ako ochorenie, ktoré ešte minulý rok nikto nepoznal dokáže zo dňa na deň zmeniť všetko. Vrátane vzťahov. S blízkymi aj tými vzdialenými. 

Počas tých takmer 3 týždňov som si prežila dni rovnako náročné ako pri chemoterapii, no aj rovnako jednoduché ako pri nádche. Prežila som chvíle, kedy má covid donútil siahnuť si na dno, ako aj chvíle kedy som dokázala z toho dna vyskočiť a fungovať ako pred tým. A potom byť opäť naspäť na zemi a prosiť tých tam hore, vesmír aj tých okolo o silu a trpezlivosť. A to všetko behom minút, hodín ale aj dní. Bolo to ako tá najväčšia a najrýchlejšia husenková dráha, ktorú som absolvovala zo zaviazanými očami. Bez možnosti vidieť, aký kopec či otočka bude nasledovať. 

Pochopila som, že každý z nás chorobu prežíva a aj sa na ňu pozerá inak. Že pre niekoho je to len obyčajný výmysel, pre iných strašiak. A pre niektorých len niečo, čo do života prišlo a treba to zvládnuť.

Pochopila som aj to, že názory iných dokážu ovplyvniť životy ďalších. Nie len zmýšľaním, ale aj tak skutočne. Napríklad smrťou. Lebo áno, aj toto sa pri Covide deje. Ľudia zomierajú. A mnohí nie svojou vinou. Ale nezodpovednosťou iných. 

Prišla som na to, že žiť bez chuti a čuchu sa dá, ale stojí to množstvo sebazaprenia, trpezlivosti, ale tiež nadhľadu a iného pohľadu. Lebo nevedieť, čo ako chutí, ale hlavne necítiť vôňu vlastného muža je nie niekedy, ale po celý ten čas skutočne náročné. A ten pocit, to uvedomenie si, že neviete kedy to skončí, že neviete kedy sa ho opäť nadýchnete je ešte horší. 

Ale hlavne to, že vy vlastne vôbec neviete kedy to celé skončí, či to zlepšenie stavu je iba na chvíľku alebo nastálo, tak ten pocit je úplne šialený. Ako aj tá závisť, ktorá vami lomcuje, keď vám niekto povie, že priebeh korony je u neho ľahký a je mu celkom fajn. Áno, naozaj som tým ľuďom závidela, hoc som im to priala. Nie v zlom, ale v dobrom a tak naozaj. 

Mať koronavírus je skúsenosť. Tak trocha iná… Pre mňa určite. Naučila ma veľa, pomohla mi pochopiť veľa, ale hlavne opäť som sa zas raz utvrdila, že sme len ľudia. Smrteľní a krehkí. A že o našom živote mnohokrát nerozhodujeme sami. Že o našom živote môže rozhodnúť aj niekto iný. A nemusí to byť vždy dobré rozhodnutie. 

.cata-page-title, .page-header-wrap {background-color: #e49497;}.cata-page-title, .cata-page-title .page-header-wrap {min-height: 300px; }.cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .title-subtitle *, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs *, .cata-page-title .cata-autofade-text .fading-texts-container { color:#FFFFFF !important; }.cata-page-title .page-header-wrap { background-image: url(https://www.taktrochainak.sk/wp-content/uploads/2019/04/tak-trocha-inak-tittle.jpg); }