Niekedy mám ťažké nohy. Teda presnejšie, iba jednu. Nie z kŕčových žíl, ani dlhého státia a chodenia. Ale na plyne. Jednoducho povedané, milujem rýchlosť. Za volantom, vedľa neho a aj v živote. Hoc v tom som ju za posledné dva roky znížila tak na polovicu. No za tým volantom dvihla tak o tretinu. Ak nie viac. Rovnováha predsa musí byť. V jedle, láske, v živote… Jednoducho vo všetkom. 

Pri našej poslednej návšteve Slovenska mi však rovnováha tak nejak chýbala. Stretnutia striedali stretká, rýchle aj dlhé. Smutné aj veselé, s otáznikmi aj výkričníkmi na konci. Spánok vystriedala káva a oddych striedali slová, že ešte musím toto a toto. A ja som za tých 8 dní myslela na všetkých, len nie na seba. A potom mi vesmír zoslal stopku a ja som zastala. Pretože som mala, pretože som musela. Lebo rovnováha, lebo vesmír, lebo všetko je presne tak ako má byť. Aj keď sa zdá, že je to práve na dámsky kosoštvorec a trebárs aj na stolicu. Dámsku aj pánsku.

Keď na mňa v nedeľu podvečer zozadu blikla  policajná trojfarebná dúha, bolo mi jasné, že bežnú kontrolu nerobia. Lebo keď sa dedinou rútite rýchlejšie ako bola povolená rýchlosť ešte v 2008, tak (s)proste robíte chybu. Nohu som teda z plynu pustila a zastala. V dedine, pod horou, s radarom za riťou. Teda za kufrom. Mojím aj toho auta.

Na štyroch – smerovkách nie v polohe – sediac v aute som si opakovala, nech nelapkám do ruky mobil, nech sa neodpútavam – pásom ani emóciami – ale hlavne, nech sedím a nekecám. Lebo z tohto sa asi nevykecám. Jednak som si bola vedomá rýchlosti a teda aj môjho priestupku a jednak aj toho, že budú mať dôkaz. Fotku, alebo video. A tak som čakala. Ticho na policajta aj na tú sumu.

Ak by som mala presne definovať vyriešenie môjho priestupku, tak “to bol naozaj zážitok”. Fakt veľký…Veď to možno poznáte. A možno ani nie. 

Policajti ma v živote zastavili presne raz. Teda s touto nedeľou dvakrát. Dobre, trepem nohu na plyne som mala viackrát a tých zážitkov s hliadkami tiež. Lebo veď #nepoucitelna #taktrochainak

No tento môj zážitok bol iný….

Taký medziľudský, plný poučenia, pochopenia a opätovného zistenia, že nič v našom živote sa nedeje náhodou. Že jednoducho, všetko je presne tak ako má byť. Tu a teraz. Tak ako v tú nedeľu. Tí dvaja mladí ľudia, ktorí ma stopli a namerali, mi do tohto môjho súčasného bytia vložili ďalšiu #puzzlezivota

Odovzdali mi neskutočný pocit ľudskosti, pohľadu na život, bolesti v ňom, ale aj sily a odhodlania žiť. A okrem toho, pomáhať a chrániť. Nie len ako policajti, ale aj ako ľudia. Tak neuveriteľne ľudsky ľudskí. Nemožné? Možné. Prečo to sem vlastne píšem, keď som vo finále spokojná? Pretože…

To definovanie môjho priestupku som nazvala schválne zážitkom. Aby som zistila, teda presnejšie, aby ste zistili, čo to vo vás vyvolalo. Pretože každý z nás sa na tu frázu medzi úvodzovkami pri opisovaní danej situácie pozerá tak trocha inak. Niekoho to mohlo hneď rozčarovať. Negatívnym smerom, búrlivými emóciami. Iného presne naopak. Lebo tak to je. Každá situácia, hoc sme ju možno ani nezažili len sme o nej počuli v nás niečo vyvoláva. A mnohokrát v nás aj kóduje. A zbytočne… Tak ako to býva pri pani úradníčkach, policajtoch v uniformách či pošte a jej slávnych žltých papierikoch. Stačí len slovo a nám sa mnohokrát ježia chlpy a dvíha tlak. A častokrát zbytočne. Lebo to máme v hlave zakódované, lebo si myslíme, lebo sme počuli… A tak to určite bude! No nebude…nemusí.

Priatelia, prosím snažme sa v našom živote vidieť veci tak trocha inak. Ale hlavne, buďme ľuďmi. Nekričme po sebe, nepovyšujme sa a ani si neberme z každej situácie len to najhoršie. Vezmime si zo všetkého, čo sa nám v živote stane všetko potrebné.