Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale Modry koník ma zachránil od kolapsu. Psychického a myslím, že aj fyzického. Síce len raz, ale zachránil. Potom sa mi potvrdila veta, ktorú nedávno vo svojej talkshow spomenul Mišo Sabo “Najväčším nepriateľom matky je iná matka”. A ja k nej s dovolením len doplním, “Matka virtuálna, ale aj matka reálna”.

Môj prvotný šok z očúraného testu, vystriedal po zavedení intravaginálnej sondy zvláštny pokoj a radosť. Samozrejme, nie z jej zavedenia, ale z tej malej guličky, ktorú som na monitore videla. S vytlačenou fotkou a prvým regulérnym receptom na odber krvi pre tehotnú som dokráčala domov. V čase najväčšej koronakrízy, kedy nás Macron zavrel tak, že sme na prechádzku mohli vyjsť von na maximálne kilometer vzdušnou čiarou, aj to len na hodinu. No bolo mi to jedno. Niečo mnohými definované ako nemožné sa stalo skutočnosťou a ja som, ako hovorí môj manžel, začala mať z brucha domček. Zatiaľ s plochou strechou, ale domček. 

Keď som si necelý týždeň pred plánovanou druhou kontrolou nechala vziať krv, v labáku, kde chodím pravidelne, sa z poznámky na recepte – “tehotenstvo”- tešili všetci, vrátane hlavného biológa, ktorý ma síce nikdy nevidel, ale vedel, že ja som tá, čo pečie vraj tie najlepšie torty na svete. A teda, rovno sa na mňa prišiel pozrieť a osobne mi zagratulovať. 

Za tie viac tri roky, ktoré ubehli od začiatku mojej onkoliečby sme sa nikdy nestretli. No za tých pár dní, čo nasledovali potom, sme sa videli viac než dosť. Možno keby mám silu, upečiem mu tortu. Tak, ako sestričkám, keď som chodila na chemo a chcela im tým poďakovať. No jediné, na čo som sa vtedy zmohla bolo, nerozrevať sa u neho v kancelárii a viesť plnohodnotný dialóg. S ním a neskôr aj s mojou lekárkou. 

Viete, ak raz, tak ako ja okúsite svet zdravotníctva a ten vás baví a napĺňa, je to niekedy viac na škodu, ako na osoh. Pretože z výsledkov si dokážete pragmaticky vyčítať nie len malý či žiadny priekak, ale aj prieser veľký ako svet. A práve ten na mňa vyskočil z mailu oznamujúceho mi výsledky. A v ňom, na hrubo vyznačené hodnoty s textom “začínajúca toxoplazmóza”. Podtex uvádzal, že vzhľadom na prebiehajúce tehotenstvo sa odporuča kontrolný odber o 3 týždne. A ten zvyšok som si cez slzy už ani nedočítala. 

Nemusela som byť lekár, hoc si uvedomujem, že toto v mojom okolí nevie len tak hocikto, ale mať toxoplazmózu v tehotenstve nie je super, ani truper. Môže to byť jeden veľký priekak, ktorý keď náhodou ako laik dáte do Google, skončíte viete kde. Najprv na hajzli, lebo vám z toho príde zle a ide to z vás vrchom aj spodom a potom rovno v posteli, lebo od zúfalstva nevládzete prejsť meter. Samozrejme, niekto je možno odolnejší a nerúca sa. No ja som to nezvládla. A priznávam, ten pocit bol to horší, ako keď mi na narodky, pred 3 rokmi oznámili, že mám rakovinu. Pretože vtedy som aspoň vedela, že sa to týka len mňa, že som len ja, vedela som, že s tým niečo dokážem urobiť, že existuje liečba… No pri toxoplazmóze v tehotenstve, ktorá vyskočí v prvom trimestri nedokážete zrazu nič. Len čakať, veriť a skúsiť sa nebáť. 

Vždy každému hovorím “Negoogli! Nikdy nič. Ale ak to nedokážeš vydržať, tak si googli len medicínsky podložené články a štúdiá…” Ach, taká som niekedy rozumná a múdra, až sa mi veriť nechce. Ale predsa len, druhému sa ľahšie radí. 

A tak, miesto prioritne medicínsky položených článkov som to na tom Googli vzala rad radom. Teda pardon, rad radom nie. Toho Modrého koníka, ktorý svietil medzi prvými, som po zadaní kľúčového slova “toxoplazmóza v tehotenstve” na tvrdo preskočila. Zato som si ťukla všetky iné stránky a poviem vám, bolo to psycho. Niečo na spôsob: “Infekcia v 1. trimestri tehotenstva spôsobuje odumretie plodu a potrat alebo aj ťažké vrodené chyby s poškodením očí, mozgu, pôrod mŕtveho dieťaťa”. A takto to šlo celým Googlom. A čím viac som rolovala, tým to bolo horšie. A tak som sa vrátila na začiatok, nadýchla sa a klikla tam, kde som si myslela, že mi to rozum nikdy nedovolí. Modrý koník, fórum matiek, kde sa medzi sebou dokážu tie ženy tak zhejtiť, že vám pukance a cola, ktoré ste si k tej zábave v komentároch vzali prestanú chutiť. 

Po pravde, neviem čo som čakala. Ale to, že tam nájdem svetlo na konci tunela, iskierku nádeje a hlavne ten môj donekonečna omieľaný iný uhol pohľadu, tak ten som tam nečakala určite. Ale ono to tam bolo. Fakt vážne, ten mnohými (vrátane mňa) zatracovaný portál a matky na ňom mi zrazu dal nádej, že ono to môže byť všetko aj tak trocha inak. 

Kým prišiel domov z práce Trapko, mala som načítané všetko. Vedela som, že mať toxoplazmózu v tehotenstve nie je super, no nie je to ani výnimočné. A vedela som dokonca aj to, že ja tu toxoplazmózu mať nemusím. Že tak ako písali na koňovi, môžu to byť falošne pozitívne výsledky. Síce, tú kočku, ktorá to písala neuveriteľne zvozila iná kočka, vlastne celé stádo (áno čítate dobre – stádo- a to doslova), ale vďaka tomu som dokázala postaviť z postele a ako tak fungovať.

No a presne sem, k falošnej pozitivite začal mieriť aj hlavný biológ z labáku, ktorý keď ma tam poobede urevanú, žiadajúcu si konzultáciu s ním zbadal, vybalil na mna čokoládu a keksíky. Vraj na nervy a na riť. A ešte na stehná, nech vládzem ten domček nosiť. 

Prešli sme si spolu všetky alternatívy. Dobre, aj tie horšie. Vedel, že viem, že so mnou môže otvorene hovoriť, no vedel aj to, že táto moja panika je na 90% zbytočná. Lebo to, čo som si vygooglila o falošnej pozitivite sa presnejšie volá nešpecifikované antigény a niekedy sa to jednoducho deje. A on bol presvedčený a začínala som byť presvedčená aj ja, že to tak je. Lebo tie IgG nesedeli s IgM a naopak. Vraj keby to bola toxo, IgGčká stúpajú. Ale ja ich mám takmer nulové. Samozrejme, tých chýbajúcich 10% môže byť to, že sme fakt na totál začiatku. Ale ako už povedal, to si nemyslí.

Je pravda, že po rozhovore s ním som sa na chvíľu dostala do pohody. A to až dovtedy, kým som to všetko nevysvetlila Trapkovi čakajúcemu v aute. Lebo veď, corona… On sa ukludnil a ja som začala panikáriť. 

Červíček pochybnosti rovnajúci sa chýbajúcim 10% z presvedčenia môjho biológia sa zmenil asi na tonového červa a snažil sa mi prevtŕtať každú bunku mozgu ktorá verila. Išlo mu to perfektne. Tak ako pár dní po tom, na kontrole u mojej lekárky, ako aj tie ďalšie 2 týždne, kým sme čakali na výsledky. Lebo špecializovaný labák toho mal plno a ja tiež. Len on materiálovo, ja psychicky. A bolo to čím ďalej horšie. 

Lebo ma čakal tretí víkend v neistote, v strachu a v obave z toho, čo bude ďalej. Ak nejaké ďalej bude…

Neviem koľkokrát som sa za tie dni pozrela na telefón, koľkokrát som skontrolovala odkazovač. No keď mi v piatok večer o 18:17(áno toto si fakt pamätám) zazvonil mobil, skoro mi vypadol z ruky kým som ho dvihla. 

A keď som zložila, vypadol mi naozaj. Od úľavy, radosti a šťastia. Že tie antigény sú proste len čudné, medicínsky povedané nešpecifikované. 

Nebyť tehotná, vypijem fľašu prosecca. Byť tehotná, ponúkla som ju radšej mužovi a sebe som naliala čistú vodu. Na radosť, vďaku, na mňa a na Trapka, ale hlavne na nášho Gramíka. Lebo tak sme ho začali volať. Predsa len, s tými jeho pár gramami Kilečko byť ešte nemohol.