Ako sa nepos*ať zo života

Ako sa nepos*ať zo života

Zobudiť sa ráno je šťastie. Rovnako ako nevedieť ako skončí deň. Vedieť prežívať každú sekundu života so všetkým, čo nám prináša je umenie. Tak trošku podobné ako montovanie botníka či postele zo Švédska so slovenským návodom. Aj keď teda, ešte väčšie.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým aké by to bolo, keby sme pri narodení dostávali návod na život a jeho použitie? Ako reagovať, správať sa, aký postoj a názor zvoliť. Krásna predstava, nemyslíte? Mať to nalinajkované, nemusieť rozmýšľať a vedieť mať vždy ten správny uhol pohľadu. Celý náš život by bol jedna veľká gombička. Ale asi nuda. Teda určite nuda. A poriadna.

Takto, bez návodu je to dobrodružnejšie a spontánejšie. Ale hlavne, náučnejšie. Podobne ako turistický chodník. Len tento nás nevedie historickým územím, lesom či horami, ale životom.  Na rôznych trasách a stupňoch náročnosti. Sem tam po ňom kráčame samy, inokedy s niekým a niekedy na ňom stretneme turistov. Idú oproti, vedľa nás, za nami, či pred nami. Niekedy ich predbiehame my, sem tam oni nás.

Rodime sa bez návodu a jediné, čo dostávame sme my. Teda JA, ktoré sa formuje. Každou sekundou nášho bytia. A hoc sa z neho ideme niekedy zblázniť, aj to je cesta. Ktorá nás naučí presne to, ako to zvládnuť a neprísť pri tom o rozum. Hoc máme niekedy na krajíčku. Stolicu aj slzy. Ale aj o tom to je. Naučiť sa, pochopiť, vedieť to ustáť a ísť ďalej. Po svojom, najlepšie ako vieme. Aj keď sa pri tom niekedy vraciame o krok či dva späť. A hoc sa zdá, vtedy cúvame, opak je pravdou. Opätovne sa vraciame k nepochopenému až pokiaľ si neuvedomíme, že „tudy cesta nevede“ a treba zmeniť smer.

Hoc to tak možno nevyzerá, ja sama sa niekedy z toho chodníka života idem zblázniť. Sem tam na ňom kráčam s hlavou hore, inokedy stepujem na mieste a hľadám smer. Pritom ho mnohokrát vidím, značka ma vedie, no niečo ma drží a nepušťa ďalej. Niekedy je to rozum, inokedy srdce, sem tam čudná súhra okolností. A ja šaliem. Sama so sebou, sama zo seba. Stáva sa mi to bežne, niekoľkokrát za rok. Ale tu som. V kľude a v pokoji. Väčšinou. Základom je vedieť, že sa len stačí z toho náśho života nepos*ať. Ako? Aj takto…

Musím sa priznať, že ja sa v tých šialených chvíľach opúšťam ako v amerických filmoch osamelá žena pred telkou s kilom čokolády a k tomu tonou zmrzliny. Samozrejme so šľahačkou v spreji. A hoc si to potom v glykemickom šoku vyčítam, postaví ma to vždy na nohy. Ale aj na bežiaci pás. Toto sa mi našťastie stáva tak raz za rok. Na tie zvyšné razy si aplikujem protišokovú terapiu z kurzu prvej pomoci. 5T. Viete to Ticho, Teplo, Tekutiny, Transport, Tíšenie bolesti. Ale tak trocha inak, ako ma tam naučili. Vrátane poradia.

Tíšenie bolesti

Ako malej mi dedko vždy hovorieval « Bolí ťa koleno ? Daj si kladivom po prstoch a koleno Ťa viac bolieť nebude » Mal pravdu. Pomliaždeniny mäkkých častí bolia. A to viac ako koleno.

No ale teraz vážne V dnešnom svete mám pocit že existujetabletka či náplasť na všetko. Aj na tú bolesť života. No má význam si judávať ? Áno, viem…zjednoduší nám život a možno aj pohľad naň. Ale nakoľko… a bude to skutočne náš vlastný pohľad ? Alebo len ten chemickyomráčený.

Čo mne teda na bolesť zaberá ? Okrem toho kladiva nič…prežiť ju a veriť v krajšie a lepšie zajtrajšky.

Tekutiny

Aplikujem ich zvnútra aj z vonku. Nohy v lavóri, pohárprosecca či vína v ruke. Pre nepičov a nepičky, pohár šťavy v skle. Samozrejmena stopke, s pocitom welness ducha.

Ticho

Matka Teraza povedala jednu úžasnú myšlienku: „Boh jepriateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú vtichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj mypotrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“

V každom prípade a mimo múdrych myšlienok. Vždy keď mámpocit, že ma ide rozjetrhať , vyriešia to kvalitné štuple do uší, zavreté dverea na kľučke nápis « Nevstupovať, hryziem » K tomu zakrývatka na oči aspokojne môžem v tme a tichu byť sama so sebou. Inak vedeli ste, že existujútzv pobyty v tme ? Počas nich si budete môcť naplno uvedomiť svoje ja a všetko, čo k nemu patrí. Raz bysom si to skvela skúsiť. 

Transport

Hocikam, na hocikoľko, nie s hocikým. Trebárs aj napinpongové stoly za dom, alebo do viníc nášho suseda. Psychológovia tvrdia, žena reset hlavy potrebuje človek minimálne 2 – 3 týždne dovolenky. Ja tvrdím, žeodísť aj na 10 minút z bojového poľa je fajn. Zmeníš vzduch aj prostredie. Ajkeď si len odbehneš. 

Teplo

Pod dekou, na deke. Pri mori, pri telke, na gauči čizáhrade. Hlavne nech mi je vlažne, tak akurát. V kľude a pohode. Vrátane Tichaa Tekutín.

Nepos*ať sa zo života nie je jednoduché. A je jedno, či máte zrovna rakovinu, sopeľ, zápaľ švindlov, alebo hocičo iné. Základ je však nevzdať sa a az toho najhoršieho vytiahnuť to najlepšie. Lebo ono tam je. Že ho nevidíte? Skúste sa pozrieť tak trocha inak.

.cata-page-title, .page-header-wrap {background-color: #e49497;}.cata-page-title, .cata-page-title .page-header-wrap {min-height: 300px; }.cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .title-subtitle *, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs *, .cata-page-title .cata-autofade-text .fading-texts-container { color:#FFFFFF !important; }.cata-page-title .page-header-wrap { background-image: url(https://www.taktrochainak.sk/wp-content/uploads/2019/04/tak-trocha-inak-tittle.jpg); }