Keď sme boli mladší, mali sme v tom jasno.
Starí boli tí druhí.
Tí, čo nás poučovali, aj keď sme sa ich nepýtali.
Tí, čo už „niečo odžili“ a mali potrebu nám vysvetľovať život, akoby sme ho nemali pred sebou celý.

My sme mali čas.

Aspoň sme si to mysleli.

Postupne sme zistili, že tí ľudia neboli starí.
Len vedeli viac, než sme boli ochotní počúvať.
Len už pochopili, že život nie je nekonečný zoznam plánov, ale séria náhod, ktoré sa môžu kedykoľvek zvrtnúť.

A potom príde bod, keď sa prestaneš pozerať na život z diaľky.
Keď už nie si len pozorovateľ.
Keď sa ťa to začne týkať.

Začne umierať priveľa mladých ľudí.

Nie v správach.
Nie niekde ďaleko.
Ale okolo teba.
Ľudia, ktorí mali byť na svadbách, nie na pohreboch.
Ľudia, ktorí mali riešiť bežné problémy – nie dátumy na náhrobných kameňoch.

A vtedy si uvedomíš, že vek neznamená vôbec nič.
Tridsať. Tridsaťpäť. Štyridsať.
Sú to len čísla, ktoré nás falošne uspávajú.

Žijeme v tempe, ktoré nás učí všetko odkladať.
Rozhovory.
Vzťahy.
Pravdu.
Láskavosť.
Až „keď bude viac času“.
Až „keď sa to upokojí“.
Až „potom“.

Lenže potom nemusí prísť…
čas nie je istota.
Nikdy ani nebol.

Ak máš niekomu zavolať, urob to dnes.
Ak máš niekoho objať, nečakaj.
Ak máš niečo povedať, povedz to skôr, než z toho ostane len výčitka.

A ak sa rozhodneš žiť ďalej tak ako doteraz – je to tvoja voľba, je to v poriadku.
Len si ju už neospravedlňuj tým, že si nevedel…