Prvá kríza

Prvá kríza

Vraví sa, že na dobré sa rýchlo zvyká. Ako sa zvyká na to, že ste v 28 prišli o prsník neviem. Ale sľubujem, že keď to všetko prejde, určite na to vymyslím vlastné príslovie.

Keď som odchádzala na tento svoj nemocničný pobyt, nevedeli sme presne, koľko času pobudnem. Odhadovali sme to na dve, max tri noci. Taký predĺžený víkend. A keďže mne sa tam celkom páčilo, ostala som na tie max tri. Jednak dobre varili, a jednak, ale teda hlavne, som sa necítila najlepšie. Pretože to, čím ma to uspali musela byť riadna šupa. Alebo som im zle povedala moju váhu. Mne totitžto číslovky vo francúžštine nikdy nešli. Každopádne, tak naozaj som sa zobudila v stredu večer. Dovtedy som len levitovala a trojslovne odpovedala na správy. Netuším, čo ma to v tomto stave mojej hybernácie pochytilo, ale keď mi volalo neznáme číslo, odpovedala som okamžite. Chyba… Nie nebol to žiadny fónoshoping, ani anketa. Bola to jedna to jedna z recepčných mojej doktorky D. Lenže ja som len bola tak mimo, že kým sme sa pochopili, myslela som, že prešla večnosť a dvakrát som zaspala. A keby mi Trapko nevytrhol mobil z ruky, nedohodneme sa na ničom. A tak to dohodol miesto mňa. Na mail a písomne  – tie termíny.

Ten pobyt v nemocnici bol vtipný. Jednak si jeden deň takmer vôbec nepamätám a jednak to považujem za najlepšiu oddychovku, ktorú som zatiaľ zažila. Samozrejme, treba si odmyslieť to, že som prišla o kozu, časť uzlín a že som v nemocnici. Vlastne, treba si odmyslieť takých 98% všetkého. Aj to že podomňa podkladali misu, keď sa mi chcelo cikať a aj to, že som ocikala skoro všetko len nie tú misu. Jednoznačne, závidím chlapom toho bažanta.

Keď mi môj francúzsky chirurg po 24 hodinách povedal, že môžem ísť domov, s hrôzou som zdvihla zo sebe flašku, ktorá bola napojená hadičkou na môj bok a ukázala som mu ju. Reku že, či s týmto. On v tom problém nevidel, za to, ja áno. Presnejšie, koniec sveta. A tak si ma tam teda ešte nechali. A keď mi tú čudesnú hadičku vyberali, mala som pocit, že  mi ju zaviedol až do mozgu. Predýchavala som ako tehotná vo filme a Trapko sa s udiveným hlasom pýtal sestričky, koľko to má metrov. A že vraj ženy nemajú odhad…

To, že mám miesto prsníka hnedú nálepku, tak na to som si za tie dva dni celkom zvykla. Myslím, že môj mozog si iba myslel, že som si dala novú kerku.  A keď som prvýkrát pred odchodom domov zbadala svoju jazvu naživo, smiala som sa. Vraj som ako pirát. Ale ako sa vraví, po smiechu býva plač…

Ten môj francúzsky chirurg mi predpísal novú kozu. Z látky a vypchatú, ale novú a vlastnú. Tešila som sa, že aká bude. A aka bola? Taká nijaká…

U žien je vraj otázka na vek a na váhu nevhodná, u mužov je to vraj otázka o veľkosti penisu a peňaženky. No a u žien s rakovinou prsníka a po kompletnej ablácií navrhujem vytvoriť tretiu kategóriu nevhodných otázok a to o hrudných rozmeroch. Aspoň teda, o tých mojich. Lebo také malé nie len že v lekárni nemajú, také malé ani nerobia.  A tak som si so slzami v očiach som si teda vzala najmenšie číslo. To, čo mi bolo aj tak veľké.

Ak som sa vám doteraz javila ako vcelku príčetná a nepoznačená diagnózou rakovina, vedzte, že presne v tomto momente začala kríza. Moja prvá, oficiálna kríza onkologického pacienta. V ruke som žmolila moju starú podprdku a do toho revala ako malé decko. A keď som sa konečne ukľudnila, vyberajúc kufor z auta sa zjavil sused s otázkou ako bolo na dovolenke. Vďaka bohu za veľké slnečné okuliare a Trapkovu duchaprítomnosť.

Potrebovala som si dať sprchu. Niežeby som sa v nemocnici nesprchovala, ale predsa len, toto bolo iné. V našom byte, v našej vani a s mojim novým telom. Potrebovala som zmyť nemocnicu, všetky slzy a zlosť na samú seba, ktorá sa zrazu objavila. Vždy som chcela v v kúpeľni veľké zrkadlo. No a dnes, stojac pred ním, s celým mojim hnevom sveta som ho chcela vytrhnúť a vyhodiť na ulicu. Stala som pred ním, mlčky, kompletne nahá, dívala sa na seba a nenávidela sa za to, čo sa deje. Netuším, ako dlho som tam stála, no Trapko rýchlo za tými zavretými dverami pochopil, že keď nejde voda, asi sa nesprchujem a keď nerozprávam, asi nie je niečo v poriadku. Otvoril dvere a ja som ho prosila aby sa nepozeral. Aby odišiel a mňa nechal odísť, že mu vrátim prsteň, že ruším našu nateraz tajnú svadbu, že ho nechám žiť a nájsť si inú. Lepšiu a hlavne zdravú. Moja duša, moje vnútro kričalo od bolesti, lásky a hnevu. „Si krásna a pre mňa vždy budeš najkrajšia a ja si Ťa vezmem, možno nie presne kedy sme plánovali, ale vezmem.“  Prerušil Trapko to čierno mojich myšlienok. Jedna veta, more lásky a kritická situácia nateraz zažehnaná.

Ako hovorí jeden môj známy, láska je krásna, ale deti neuživí. Deti síce ešte nemáme, ale Trapko mal dnes nočnú a ja emočnú hojdačku. Vraj zostane doma, aby ma mal kto zastaviť, keď sa rozhojdám. Zaryto som odmietala a tak mi aspoň uvaril medovku. A vraj má chuť na bábovku, vzal by aj chalanom na nočnú. Vedela som, že vymýšľa, ale pozná dokonale… A tak som pre istotu upiekla bábovky tri, jednu aj pre susedov.

P.S. Čaje na ukľudnenie a spánok nepite pred spaním. Obličky filtrujú rýchlo.

P.S.2 Raz si otvorím pekáreň alebo napíšem knihu

P.S.3 Ale keby mi bola tá nová koza malá, môžem si ju dodatočne „dopchať“…

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

.cata-page-title, .page-header-wrap {background-color: #e49497;}.cata-page-title, .cata-page-title .page-header-wrap {min-height: 300px; }.cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .title-subtitle *, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs *, .cata-page-title .cata-autofade-text .fading-texts-container { color:#FFFFFF !important; }.cata-page-title .page-header-wrap { background-image: url(https://www.taktrochainak.sk/wp-content/uploads/2019/04/tak-trocha-inak-tittle.jpg); }