Keď prídeš o prsník, všimneš si to

Keď prídeš o prsník, všimneš si to

Hlavný bod programu nášho predĺženého víkendu sme splnili v sobotu. Naši to vedia a mne odľahlo.  A ak by bol ten kameň v podobe oznámenia rakoviny skutočný, po rozhovore s mojimi rodičmi by sme susedom videli do obývačky. Každopádne si myslím, že tým dvom trúbkam práve došlo, že toto sú naše posledné chvíle. Chceli prežiť, niečo zo seba zanechať, aby sa mohli znova vrátiť. Bojovali a ja tiež. Oni za a ja proti…

Nikdy som nebola fanúšik sladkého, avšak rakovina podľa mňa mení pravidlá. A ten presladený Magnum s dvojitým karamelom mi zrazu nestačil.  Myslím, že keby nebol Trapko doma, zjem ho aj s obalom. A aj s tými zvyšnými troma v škatuli. Ja som nie že bola pažravá. Ja som bola magnumovo zmyslov zbavená. A tak ma Trapko ako malé decko posadil do auta a odviezol ďalej od chladničky. Do ruky som vyfasovala pohánkový polystyrén a fľašu vody. Nech mi ten polystyrén dobre v brušku napučí.

Môj francúzsky chirurg sa s nami v piatok lúčil s tým, aby sme si užili posledný víkend pred tým ako sa to celé začne. A tak sme teda rozhodli, zakotviť na pláži. Našej ten, našej obľúbenej, na tej kde ma Trapko požiadal o ruku, na tej kde sa vyvaľujeme každý rok, na tej, ktorú tento rok, asi tak často už neuvidíme. Bolo to také symbolické. Poslednýkrát som tým trúbkam ukázala more. A moru poslednýkrát moje dve kozy. Nerevala som, nemala som prečo. Idem sa zbaviť niečoho, čo ma nezaujíma, čo nechcem…

Keď som si večer balila príručku, pripadala som si ako keby som mala ísť na dovolenku. Na predĺžený víkend, len tak, naľahko. Zarezervovanú som mala samostatnú izbu a k nej plnú penziu. Wifi a telka boli samozrejmosťou.

Keď som si za sebou ťahala na kliniku kufrík, bola som ticho. Ono mi to tak nejak došlo. Od zajtra som iná. Nemohla som cúvnuť. Jednak stál za mnou Trapko a jednak som vedela, že toto je súčasť boja. Boja za vyliečením, novým životom. A keď raz budem chcieť, tú kozu mi domontujú. A kto vie, možno mi aj vezmú tuk z riti. „Vydelám…“

Keď ma večer prišiel skontrolovať anesteziológ, tlačila som svoju poslednú večeru. Nie poslednú, že akože už nikdy nebudem večerať. Ale poslednú ako stará Erika. S dvoma kozami a s rakovinou. Inak, myslím, že keby som na tej dovolenke, zvolila by som iné menu. Ale v mojom prípade, intoleranciami všeho druhu a špeciálnym režimom som bola spokojná. A najedená.

Ak máte samostatnú izbu, má to niekoľko výhod. Všemožné zvuky vášho tela môžu vychádzať nahlas, môžte pozerať akýkoľvek program a prepínať rýchlosťou svetla a tiež si môžte šťukať klímu tak, ako chcete vy. Teda, to by ste najprv museli vedieť ako.

Anesteziológ je lekár, ktorý uspáva. Pacientov, nie kobry. No a v mojom prípade to bol lekár, ktorý mi vyriešil klímu. A teda, aj tú anestézu na zajtra. Ale hlavne, tú klímu.

Keď si vzal si stoličku, že či si môže sadnút, tušila som, čo bude nasledovať. Rovnaká pesnička už dva týždne… . Vraj, ako je možné, že som si dva tak veľké nádory nevšimla skôr… Predsa len, 32mm a 17mm nie je hrášok. Ono je to takmer 5 centimetrová slivka. Pred dvoma týždňani som sa cítila hlúpo. Ako žena, čo si nevie kozy vymágať a samovyšetriť. No teraz, som vedela, že mi to môže byť jedno, kto si čo myslí. Že dôležitá som ja. Ale opäť nanovo, (veď on to ešte nepočul) som vysvetlila históriu čudesných útvarov.  Sonografie prsníkov každého pol roka. Vraj fibroadenómy a cysty, ktoré treba sledovať. Vlastne nič vážne.  Aj pred 9 mesiacmi to nebolo nič vážne.  A zrazu, rakovina…  Tento môj monólóg prerušilo zazvonenie jeho mobilu a on sa chystal odísť. „Slečna mám dcéru vo vašom veku. Držím Vám veľmi palce, musím už ísť.“

V izbe som zostala len ja a moja rakovina. Posledná noc spolu a zajtra podpíšeme rozvodové papiere. Vedela som, že už nikdy nebudem taká ako pred tým. Že z tých dvoch lentiliek pod kobercom ostane jedna. Ale vedela som, že už nikdy nebudem musieť povedať „Mám rakovinu“

Keď som sa ráno, oblečená v jednorázovom prádle s takmer holou riťou naložila sanitárovi na posteľ, opýtal sa ma, či sa bojím. Reku nie a vy? Smial sa a ja s ním. Z tých ranných liekov, z toho zúfalstva, z toho strachu…

Neviem, ako som zaspala. Neviem ako som sa zobudila. Ale izbe ma už čakal môj Trapko. Podľa info, operácia sa podarila, pacient prežil. A aj moje uzliny. Hoc mi ten môj francúzsky chirurg neveril, ja mala som pravdu. A on to aj potvrdil. Bez metastáz, len so zhubnou slivkou v prsníku.

Je utorok, 6.6. 2017 a ja už nemám rakovinu.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

.cata-page-title, .page-header-wrap {background-color: #e49497;}.cata-page-title, .cata-page-title .page-header-wrap {min-height: 300px; }.cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .title-subtitle *, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs, .cata-page-title .page-header-wrap .pagetitle-contents .cata-breadcrumbs *, .cata-page-title .cata-autofade-text .fading-texts-container { color:#FFFFFF !important; }.cata-page-title .page-header-wrap { background-image: url(https://www.taktrochainak.sk/wp-content/uploads/2019/04/tak-trocha-inak-tittle.jpg); }