Keď nás pred viac ako týždňom jedna z recepčných u môjho onkológa nenápadne vyhodila z jeho kancelárie, stihli sme ešte dostať kontakt na šéfku oddelenia, kde podávajú chemo, aby sme si dohodli termín a vysvetlivky. Hoci sa môj názor na nežiadúce účinky chemo nezmenil, vedeli sme, že ak by musel byť so mnou Trapko pri tých 15 cykloch chemoterapie doma, potreboval by 30 dní voľna. A teda z jednoduchých ale hlavne pragmatických dôvodov sme sa chceli z pôvodného štvrtku dostať akýkoľvek piatok. Ideálne, na čo najskorší. A šéfka chemo oddelenia bola tá, ktorá mala ako sa na Slovensku vraví, kľúče od miešačky.
Stretli sme sa u nej v kancelárii. Mne bola tak pod pazuchu a Trapkovi pod kozy. Vyzerala ako malé pivo, ale strašne milé pivo. Vraj ju máme volať Alin a že je tu pre nás. Kedykoľvek počas liečby. Po pravde, mala som pocit, že to myslí ozaj vážne. Nebolo to také to klasické, som tu pre vás bla bla bla. Bolo to také, že keď budeš mať ozaj prúser, volaj. Aj keby ten prúser bol len malý priekak. Dobre teda, číslo si ukladám.
Aj ona začala tú obohratú pesničku o vedľajších účinkoch chemo. Ale ju som už len tak nezastavila. Presnejšie vôbec. A keď nám začala rozprávať o tom, že tých, čo sú ustráchaní musí dvíhať hore a tých, čo sú príliš nadšení tlačiť k zemi pozerala som sa na ňu ako puk. Doslova,,. Tých? Neverila som, že môže byť niekto ešte tak prepnutý ako ja. Ale môže… Vraj za tých 20 rokov, čo to robí, nás bolo presne v počte kusov 12. Koľkí žijú som sa nepýtala, prišlo mi to už príliš nad normu chápania môjho humoru. A predsa len, ešte ma veľmi nepoznala.
Do ruky som vyfasovala parádnu brožúrku s miestom na poznámky a kontaktnými info a vraj ak sa s tým v prípade potreby preukážem na urgente, budem mať prednosť. Nebola to síce VIP vstupenka na show Adely v SND alebo Krausa, ale byť onko pacientom má ďalšie výhody…
Mali sme prehliadku. Presnejšie, Alin s nami prešla oddelenie. Teda skôr my s ňou. Najprv nám ukázala, kde všade sú záchody (myslím, že najdôležitejšie miestnosti), potom kuchynku, tri veľké chemo sály a samostatné boxy. Tie sú určené pre pacientov, ktorí sa necítia dobre. V nich majú vlastné intímčo, telku a polohovateľné kreslo. Jediné, čo nemajú sú dvere, iba záves. Nevadí, mne sa ten box páči. Ale zatiaľ sa cítim dobre. Uvidíme potom… Najprv ale musíme úspešne zamraziť vajíčka (tie moje, nie tie v chladničke).
Stimulácia mojich vaječníkov trvala necelé dva týždne. A vlatne, ešte pred začatím tohto stimulovaného hormonálneho opojenia sme dostali od mojej najlepšej spolubývajúcej Lubky školenie, že tie dva týždne budú skôr húsenková dráha ako detská manéž. (Rozumej, hormónový priekak.) A tak som sa Trapkovi pre istotu vopred ospravedlnila za čokoľvek, čo behom najbližších 2 týždňov poviem a verila, že u mňa to bude tak trocha inak a zvládnem to v pohode. A aj som zvládla.
Vždy som si myslela, že francúzske zdravotníctvo je na úrovni. Ale keď mi lekár oznámil výsledky z odberu vajíčok v jedálni, kde som obedovala s mojimi ďalšími štyrmi súputkyňami môj názor na jeho úroveň trošku poklesol. Teda oznámil ich aj tým mojim súputkyniam, ale ja som bola posledná v poradí. Tridsaťštyri… Je to čierne na bielom, mám tri futbalové jedenástky a jedného náhradníka. Zatiaľ. To koľko z nich je reálne použiteľných a zmrazených sa dozviedeme do dvoch týždňov – poštou. Lebo číslo sa môže zmeniť.
Pri vedľajšom stole sa rozplakala jedna kočka. Nevedela som prečo. . Potom mi to došlo. Teda Trapko mi to vysvetlil. Kým som ja tlačila moje vegánske ratatouille (čítaj ratatúj – to je to zeleninové všetko), on počúval cudzie rozhovory. Čiže presne vedel, koľko vajíčok zamrazili tým mojim súputkyniam na jednej lodi. Tá kočka nerevala preto, že som cudzinka, mám viac ryže a dlhšie vlasy. Ale preto, že jej úspešne odobrali len jedno vajíčko. A keď počula koľko mne, prišlo jej to asi…asi ľúto. Alebo bola naštvaná. Na seba, na mňa, na svet…
Hlavný dôvod, prečo som s nimi obedovala po tom istom zákroku v jednej jedálni tie ženy netušili. No v tej chvíli som pre nich bola asi niekto, komu skutočne závidia. Aj keď neviem, kto mal v tejto miestnosti viac šťastia.
Inak, tie dva týždne hormonálneho opojovania mojich vaječníkov na mne zanechali stopy. Vyzerala som ako v puberte a po fazuľovom prívarku. (Rozumej vyrážky a zaseknutý prd.) Trapko našťastie obišiel v poriadku.
A ozaj, skoro som zabudla. Tú chemo sme prehodili. Začínam siedmeho. Presnejšie 7.7.2017.