Čo vidíš na inom, čakaj na sebe

Čo vidíš na inom, čakaj na sebe

Jeden čínsky lékar mi raz povedal, že tou tetovačkou na krku som si narušila energetické toky. A keď mi tie toky tými pidi ihličkami akože narovnal (rozumej akupunktúru), dala som si spraviť ďalšiu. Lebo jedna tetovačka nikdy nestačí. Jednoducho, ako kúsok čokolády. Len z tetovačky človek nepriberie. Dostane tak maximálne infekciu, alebo sa mu to zleje. Je to indi-vindi (rozumej individuálne).
Ja som infekciu nedostala a ani sa mi to nezlialo. Len tomu nikto nerozumie. Teda, tí, čo by rozumeli, sa bežne na obnažené ženské telá nedívajú. Ja to mám totižto na chrbte. A ešte aj v latinčine. Matúš 7, 1-2. Pre neznabohov, evanjelium podľa Matúša. „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.„ Alebo inak povedané, „Čo vidíš na inom, čakaj na sebe„ Ale predsa len, ten Matúš je lepší. Aspoň podľa mňa.
Keď som si dávala tie dve vety na chrbát, prechádzala som na tú moju instantnú krásu. Presne na tú, čo som mnohokrát sama odsudzovala a videla v nej ženy s pochybnými pohnútkami. Ak by to náhodou niekomu nedoplo, mám na mysli zlatokopky, kariéristky cez mŕtvoly a postele šéfov. A zrazu, ako som súdila ja, tak súdili mňa.
Niekde na internete som čítala, že na človeka si vytvoríme názor behom prvých desatich sekúnd. Pozrieš – vidíš – vieš. Aj ja som pozrela, videla a vedela…veľakrát. Aspoň som si to myslela. No vedela som prd a ešte aj makový.
Kedysi som si myslela, že náš život a osud je predurčený. Ale dnes si myslím, že nie je. My samy si ho píšeme, smerujeme a vytvárame. Dokážeme ho behom sekundy zmeniť, obrátiť. A nie len ten náš. Ale každého človeka, ktorého vo svojho živote stretneme. A je jedno, či je chudý, tučný, zhrbený, s nosom hore, kútikmi na opak, vrodenou vadou, strakatý alebo makatý. Stále je to len človek. A za ním je príbeh. Príbeh, ktorý mnohokrát nepoznáme. A preto neodsudzujeme.
Svet je niekedy zvláštny. No ten svet tvoríme my. Našimi názormi, postojmi, činmi, slovami. Pavol Hammel v jednej zo svojich pesničiek spieva o tom, že sme ľudia, ktorí sa neradi súdia, že sme ľudia, že sme takí akurát. Tak buďme, buďme takí akurát, buďme ľudia, buďme ľudsky ľudskí.

Related Posts

0 comments

Leave your reply