Sľub

Sľub

Najlepšie a najzvláštnejšie príbehy píše vraj sám život. A potom podľa mňa ešte J.K Rowling, Karol Vosátko, Evita a Kristína Farkašová. Pardón, po novom Tormová. Ale tej to vlastne napísal život a jej dvojičky. Teda, napísala to ona, nie dvojičky, ale na základe životných skúseností. S nimi.
Odkedy som vyšla s pravdou a jednou kozou von, stretávam rôznych ľudí, v rôznych situáciách, s rôznymi príbehmi. Teda, nie že by som doteraz sedela len doma bez akéhokoľvek komunikačného kanálu a nikoho nestretla. To určite nie. Na to som až priveľmi zhovorčivá a komunikačný typ. Rozumej, keď nemám s kým, porozprávam sa aj s lampou. Len teda, teraz sa to „rôzne“ vyfiltrovalo. V téme, aj v pointe. Samozrejme, naďalej som schopná hovoriť o politickej situácii doma aj vo svete, ako aj o povrchných témach kabelkového typu a podobne. Lebo predsa len, o rakovine a jej šťastných, či menej šťastných príbehoch sa hovoriť neustále nedá. Lebo to by bolo na slučku. Tú moju určite.
Keď mi pred nedávnom napísala jedna mladá onkologička o tom, čo jej napísal život, musela som si na sadnúť, zavrieť oči, ústa a na chvíľku aj tú správu. Lebo ako sa zvykne vravieť „To je život, to nevymyslíš!“ Aj keď, môj kolega by povedal „Karma je zdarma priateľu.“ Dlho som váhala, či jej príbeh zverejniť, či vôbec dokážem vystihnúť jeho podstatu. No nakoniec a s jej dovolením vám chcem rozpovedať príbeh, ktorý je plný lásky, bolesti, nádeje a sily.
Keď mala táto mladá lekárka sedem rokov, jej mama ochorela. Diagnóza – rakovina prsníka. Slovo, ktoré by deti nemali nikdy poznať. Na duši, na tele, ani v slovníku. A ona ho ako malá prváčka začala spoznávať dôverne. Už je to dvadsať rokov a ona si doteraz pamätá, ako jej mama v kuchyni za stolom oznámila, že musí ísť do nemocnice. A keď sa z nej vráti, možno už nebude mať vlasy. Tie, ktorých vôňu vedela rozpoznať na diaľku, tie, ktoré ako malé dieťa ťahala, tie, ktoré mame každý deň hladievala. Dieťa, ktoré doteraz žilo bezstarostným detským svetom zrazu stálo pred otázkou života a smrti. A hoc jej nikto takto nepovedal ona to vedela. Z tohto obdobia si toho veľa nepamätá. No vie, že si mnohokrát opakovala, že musí byť poslušná, nezlostiť a dobre sa učiť. To malé dieťa v nej sa premenilo na dospeláka, ktorý bojoval. Tak, ako celá rodina. A vyhrali.
Po ôsmych rokoch prišla recidíva. Metastáza v lymfatickej uzline. A opäť začal boj. Len s tým rozdielom, že ona už nebola malé dieťa, ale veľká slečna v puberte, ktorá si doteraz pamätá všetko. Ako pomáhala mame chystať obedy, ako jej zbierala vlasy z vankúša a tiež, ako jej ich nakoniec v práčovni sama ostrihala. Plakali obe. Ako malé deti v dvoch silných, dospelých ženách. Prišli pravidelné chemoterapie, nevoľnosti, kontroly. Jeden a ten istý kolotoč, ktorý ako dieťa nevidela, nevnímala. A možno aj áno, ale zabudla na to. Pretože to do detskej hlávky nepatrí. V tomto období chcela byť silná. Byť pri mame, pomôcť jej so všetkým. A hoc jej všetci hovorili, ako to dokonale zvláda, jej vnútro kričalo. Od bolesti a strachu. O mamu, o to čo bude. Modlila sa. Každý deň, každé ráno, každú možnú chvíľu. A keď jeden večer plakala od únavy a smútku v izbe, uzavrela s Bohom dohodu. „Pomôžeš Ty teraz, pomôžem ja potom.“ A tak sa aj stalo. Mama sa opäť vyliečila. Čo asi nasledovalo je jasné z prvotnej časti príbehu o tejto mladej onkologičke. Ona svoj sľub, tak ako On dodržala. A hoc ju všetci od onkológie odhovárali, ona bola rozhodnutá. Po škončení školy si rozposlala životopisy a prijali ju na onkológiu v meste, kde vyrastala, v nemocnici, kde mamu liečili a vyliečili. A teraz tam lieči aj ona. A možno aj tak trocha inak, ako ostatní lekári. Pretože ona bola na opačnej strane, pozná ten strach, videla a cítila všetku tú bolesť.
Po asi dvoch rokoch jej pôsobenia na onkologickom oddelení jej zavolala jej bývala spolužiačka zo základnej školy. Bola k nim totižto prevezená jej mama v pokročilom štádiu rakoviny, ktorá zomierala. Žiadala ju o pomoc, o to, aby bola pri jej mame, pretože ona je v zahraničí. Neodmietla, pomohla, bola pri nej aj vtedy, kedy by nemusela. No vždy, keď k nej prišla, vrátila sa jej spomienka spred dvadsiatich rokov, kedy jej jej tá istá spolužiačka, ktorá ju teraz žiadala o pomoc zaželala, aby jej mama zomrela na rakovinu. A teraz, zomiera na rakovinu práve tá jej.
Vtedy to boli deti, dnes sú to dve dospelé ženy. Jedna z nich možno ani len netuší, že niekedy niečo takéto vyslovila, no a tá druhá. Tá si na to nikdy nechcela spomenúť. No život to zariadil inak… Tak, ako to robí neustále. Píše nám rôzne príbehy. Šťastné aj tie menej šťastné. Ale stále v nich platí, že len to, ako sa na to budeme my sami pozerať je rozhodujúce.

Related Posts

0 comments

Leave your reply